Prečo ju podpísali... (28.6.2026 00:48)

Keď sa o Charte 77, ktorá kritizovala normalizačný režim, dozvedeli zo Slobodnej Európy, sadli večer do auta a zo Slovenska odcestovali do Prahy. Navštíviť chceli jedného z tých, ktorí za ňou stáli - spisovateľa Pavla Kohouta. Po ceste sa zastavili ešte za politickým väzňom z 50. rokov Antonom Srholcom, ktorý ich vo všetkom podporil. Pre mladých idealistických kňazov a kamarátov Mariána Zajíčka a Roberta Gombíka to bola otázka svedomia. Obaja patrili k prvým signatárom Charty 77 zo Slovenska. Samotný spisovateľ Pavel Kohout ich prijal až nadránom. V tom čase býval v peknom byte v budove švajčiarskeho veľvyslanectva. Jeho adresa bola známa zo správ, režim ho prezýval aj samozvancom a stroskotancom. Hovoril im o tom, ako ho nedávno niekto zbil. Ukázal im anonymy plné nadávok, ktoré mu pravidelne chodili na jeho vtedy verejne známu adresu. Paradoxom bolo, že boli všetky plné rovnakých gramatických chýb. "Viete, čo by som za to dal, keby som mohol k ľuďom hovoriť verejne ako Vy? Ak Chartu podpíšete, o tú možnosť prídete," odrádzal ich. Bolo jasné, že ako kňazi stratia štátny súhlas na výkon svojho povolania a čakať ich budú aj problémy zo strany režimu. Oni však Chartu 77 napriek tomu podpísali. Marián Zajíček bez váhania aj po rokoch hovorí, že v nej videli princípy zhodné s kresťanstvom. Korešpondovala s tým, čomu verili. No problémy naozaj nenechali na seba dlho čakať. Stratili štátny súhlas a skončili ako kňazi. Cirkevná vrchnosť sa im s nepochopením otočila chrbtom. Zo strany režimu nasledovalo trestné stíhanie za poburovanie voči republike, vypočúvanie aj výsluchy najbližších - otca, tehotnej švagrinej. . . A úplne iný život. "Ja som sa chcel zamestnať v jedálenských a lôžkových vozňoch, aby som mohol prenášať dokumenty Charty77, to sa tiež nepodarilo," pousmial sa Marián Zajíček, ktorý pracoval aj pri balení poštových zásielok. No podotkne, že ani zďaleka nezažili šikanu podobnú ako tú, ktorú prežil chartista, dnešný biskup Václav Malý. V zime ho eštebáci vyzliekli donaha a nechali v lese. Roky pracoval ako kurič. Oni žili v neustálej neistote, ich trestná vec sa ťahala až do roku 1989. Už po nežnej revolúcii boli príbehy dvoch priateľov rozličné. Robert Gombík pôsobil znova ako kňaz - zomrel pred rokom a pol - v lete 2020. Marián Zajíček našiel nový domov v Prahe - v tvorivom prostredí niekdajšieho disentu a undergroundu. A pri svojom poslaní zostal v inej podobe. Po nežnej revolúcii pôsobil aj ako predseda Amnesty International, kde sa zasadzovali za politických väzňov a ľudské práva v pretrvávajúcich diktatúrach. So skvelým Mariánom Zajíčkom sa stretla moderátorka Soňa Gyarfašová po 45 rokoch od vzniku Charty 77 a vybrali s našim štábom na miesta, ktoré súvisia s ich príbehom - viac už v relácii. . .

Človek, ktorého si dnes predstavíme, bol nielen signatárom - Miroslav Lehký sa stal neskôr tiež hovorcom Charty77. "Charta bola pre mňa v tom mŕtvolnom tichu ako ozón. Jednoznačne ukázala režimu, že normalizácia sa nepodarila," hovorí. K disentu ho možno dostala aj rodinná história - otec väznený nacistami a prenasledovaný komunistami. A potom rok 1968, keď práve vykonával základnú vojenskú službu. "Už vtedy som hovoril svojim kolegom. O pár mesiacov budú tých, čo toto schvaľujú vyznamenávať, bohužiaľ," hovorí. On sám vedel zaujímavým spôsobom prepájať rôzne svety - mal blízko k politickým väzňom z 50. rokov, pražskému disentu, ale tiež k slovenskej tajnej cirkvi - konali sa uňho bytové semináre a pomáhal pri vydávaní samizdatu. V spoločenstve charty sa ocitol už v roku 1977, ale pre ďalšie svoje aktivity ju podpísal v roku 1989. Hoci pre iné svoje aktivity si prežil viaceré výsluchy na Štátnej bezpečnosti. Miroslav Lehký hovorí, že komunistický režim sa bál Charty aj preto, že jej odkaz presiahol hranice Československa. "Podporu našla v Poľsku, Maďarsku aj medzi obyvateľmi západnej Európy. Moskva ju oficiálne označila ako akt, ktorí ma destabilizovať režim a komunistické strany," hovoril. Keď prišla nežná revolúcia, zúčastnil sa po boku Václava Havla v Moskve stretnutia s Gorbačovom či neskôr konferencie o ľudských právach v Kodani. Stretol sa tam s tými, ktorých počúval dovtedy na Hlase Ameriky. Ľudské práva a vyrovnávanie sa s minulosťou sa stali témou, pri ktorej zostal aj po nežnej revolúcii. S priateľom chartistom - matematikom a filozofom Václavom Bendom stál pri zrode Úradu pre vyšetrovanie a dokumentáciu zločinov komunizmu, kde vyšetroval aj bývalých vyšetrovateľov Štátnej bezpečnosti - medzi nimi napríklad Milana Moučku z Horákovej procesu. A neskôr stál aj pri vzniku pamäťových inštitúcii ako bol Ústav pamäti národa Jána Langoša či český Ústav pro studium totalitních režimů. Dnes pôsobí v Európskej platforme pamäti a svedomia, kde inicioval stíhanie komunistických predstaviteľov a vysokých veliteľov pohraničnej stráže v Nemecku a Poľsku za vraždy na hraniciach. Prečo však niekdajší kybernetik a programátor Miroslav Lehký vôbec podpísal Chartu77 a vybral sa na túto cestu? Moderátorka Soňa Gyarfašová sa s ním stretla v Prahe, kde navštívili aj hrob profesora Patočku, tvorcu Charty77, ktorý zomrel v roku 1977 po ťažkých výsluchoch na ŠtB - 16. marca uplynulo práve 45 rokov.

Človek, ktorého príbeh si v našom cykle o chartistoch tentokrát predstavíme, pôsobí v mnohom ako rebel. Čím viac voči nemu stupňovala represie Štátna bezpečnosť, tým viac stupňoval on svoj odpor. "Ja som sa nezaujímal o politiku, nebol som politický človek, študoval som strojníckej škole a mohol byť zo mňa možno sústružník. Ale ten režim urobil zo mňa antikomunistu," hovoril s tým, že napriek problémom, ktoré prišli, by nevedel žiť inak. "Bola to otázka svedomia," dodával. Ako študent písal na britské veľvyslanectvo, aby sa dozvedel niečo o západnej kultúre, lenže za udanie si namiesto toho zažil prvé výsluchy. Pokúsil sa z komunistického raja neúspešne ujsť a dostal sa za to ako neplnoletý aj do väzby. "Prokurátor bol starý boľševický dedko a povedal mi, že hrozí, že budem pokračovať v páchaní trestnej činnosti, tak ma berie do väzby," vysvetľoval. Neskôr dal sovietsku vlajku tam, kam podľa neho patrila - teda tam, kam aj kráľ chodí pešo. "Urobil som si izbu revolučných tradícii na záchode," usmieval sa. Za to si vyslúžil aj súdny proces. Zúčastnil sa sviečkovej manifestácie a neskôr aj Palachovho týždňa v Prahe, kde režim brutálne potlačil spomienku, ktorá sa konala pri 20. výročí upálenia Jána Palacha. A práve v čase Palachovho týždňa - v januári 1989 podpísal 25-ročný robotník z považských strojární Tibor Novotka aj Chartu77 - zo samizdatu totiž poznal adresu jedného z jej tvorcov Petra Uhla. "Anglickú som si našiel na mape, nebolo to tak ďaleko od Václaváku," pousmial sa. Charta ho oslovila tým, že vyzývala dvojtvárny režim k pravde - bola to pod režimom rozbuška a znamenala jeho smrť. A následky po podpise Charty nenechali na seba dlho čakať. Zrazu za ním prišli tajní, aby nechodil na oslavy k 1. máju, ponúkali mu možnosť odísť. "Ja Vám nespravím tú radosť, ale budem bojovať ďalej," povedal. Sám ešte potom zorganizoval v Ilave verejnú spomienku na osemnásťročného Rudolfa Gavorníka zavraždeného počas okupácie a v Bratislave protestoval za bratislavskú päťku. V duchu totiž stále veril, že totalitný režim raz padne. "Myslel som si, že to bude medzi nami skôr zákopová vojna, ale vedel som, že to príde. Že to nemá perspektívu," pousmial sa. Jeden zo slovenských signatárov Charty77 Tibor Novotka žije hodnotami, za ktoré kedysi bojoval aj dnes. Pravidelne sa zúčastňuje manifestácii na podporu ľudských práv a tiež protestov za Ukrajinu proti ruskej agresii – tam sa s ním stretla modeátorka Soňa Gyarfašová, ktorá zaznamenala jeho príbeh. Ako hodnotí svoj život, keď sa pozrie späť - čo mu dal do života podpis Charty a malo to všetko zmysel?

Bol prvákom na psychológii na Karlovke a takpovediac aj osamelým bežcom - Chartu 77 podpísal medzi prvými, hoci nikoho z disentu osobne nepoznal. Martin Beck Matuštík, ktorý sa v roku 1957 narodil v Bratislave, bol totiž študentom hovorcu Charty 77 - profesora Jana Patočku. Zúčastnil sa aj jeho posledného seminára, ktorý sa konal na Sokolskej ulici. Zhodou okolností sa na ňom hovorilo o smrti. Len krátko na to sa dozvedel, že profesor Patočka zomrel po brutálnych výsluchoch Štátnej bezpečnosti. A ako mladý študent sa vybral aj na jeho pohreb, kde ľuďom na hlavami lietal vrtuľník a eštebáci sediaci na hroboch ľudí fotografovali a filmovali. Aj on si prežil výsluchy na Štátnej bezpečnosti a snahy o jeho vylúčenie zo štúdia. "Existujú veci, pre ktoré stojí za to trpieť a veci, pre ktoré sa niekedy trpí sú práve tie, pre ktoré stojí za to žiť," písal predtým Patočka. Aj z úcty k svojmu profesorovi podpísal 19-ročný Martin krátko po jej vzniku Chartu 77. No a práve podpis mu dal silu opustiť jeho rodnú krajinu, Československo. Jeho mama, spisovateľka Magdaléna Matuštíková, zomrela v roku 1972, keď mal 14 rokov. Jeho otec, historik umenia Radislav Matuštík, žil v Bratislave a od režimu mal v tom čase stopku. Pred svojim odchodom sa snažil ešte u priateľov uschovať maminu pozostalosť - v nej sa však nachádzala nielen jej tvorba. Nevedel, že v nej nájde po desaťročiach aj mamin životopis, ktorý mu dá iný pohľad na vlastnú minulosť. Mal už predtým vybavenú vycestovaciu doložku na cestu do Indie, no on sa vybral opačným smerom - do Rakúska a odtiaľ do Kalifornie, Spojených štátov. Vyštudoval filozofiu, o ktorej sníval od začiatku a rozbehol úspešnú akademickú kariéru - dnes je profesorom filozofie a religionistiky na Arizona State Univesity. Založil tam aj študijný odbor, ktorý sa venuje ľudskej duši. Po roku 1989 sa prvýkrát vrátil domov. Pád režimu mu otvoril cestu k poznaniu rodinnej histórie. Keď sa vrátil k maminej pozostalosti, objavil v nej ucelený životopis, ktorý kedysi písala, pravdepodobne z terapeutických dôvodov. Príbeh o holokauste, ktorý prežila ich rodina a o ktorom nikdy nehovorila. „Spoznal som históriu mojej mamy, našej rodiny. Aj to, prečo po vojne verila myšlienkam komunizmu. Bol to osud mnohých ľudí, ktorí prežili holokaust a hľadali novú identitu," spomínal. Po rokoch uvažoval, aké obavy musela mať mama v čase Slánskeho procesu. Nikdy sa k svojmu židovstvu nehlásila. A v roku 1968, po okupácii Československa, vrátila svoju členskú knižku. Dnes Martin prednáša o transgeneračnej pamäti, smrti, umieraní, etike nápravy holokaustu či budúcnosti človeka. A skúma okrem iného korene radikálneho zla, o ktorom napísal výborné eseje - Neklid doby: eseje o radikálnim zlu a úzkosti dneška. "Kde teda hľadať korene radikálneho zla?" pýtali sme sa ho. "V nedostatku zmyslu," odpovedal. Vo svojej filozofii sa vracia aj k myšlienkam profesora Jana Patočku. Veľmi sa mi páčilo, čo nám Martin odpovedal na otázku, čo ho držalo aj v tých ťažších momentoch života. "Zvedavosť. Vždy som chcel vedieť, čo ešte príde," povedal nám. Martin inak vydal nedávno s Fedorom Gálom a Klárou Jurštákovou výbornú knihu Memento mori.

Celý jej život je spojený s tvorbou - nadčasovými témami ako vzťah človeka k človeku, ale aj zmysel ľudského života. No venuje sa v nej ekologickým zmenám, judaistickej tradícii či vyrovnávaniu a dedičstvom minulosti. Kyra Matuštík, ktorá pôsobila roky aj vo Švédsku, je nielen originálnou výtvarníčkou - ale tiež jednou zo žien Charty 77. „Bola som jednoducho outsider. A asi aj taký rebel. Keď ma chcel niekto niekam zaradiť, robila som vždy opak," hovorí dnes s odstupom rokov. Stalo sa to tak vlastne aj s výtvarným umením, ku ktorému mala silný vzťah už od detstva - aj vďaka svojmu otcovi, teoretikovi umenia Radislavovi Matuštíkovi. Ten patril k našim najvýznamnejším kunsthistorikom, na Filozofickej fakulte prednášal dejiny umenia a napísal množstvo kníh. Venoval sa najmä umeniu modernému a spomedzi neho predovšetkým skupine Mikuláša Galandu. Detstvo tak trávila v tvorivom prostredí sochárskych ateliérov. Zaujímala ju aj východná filozofia a jednoducho milovala umenie. A hoci sa chcela touto cestou vydať aj ona, všetko bolo najskôr inak. Problémy jej robil komunistický režim pri ceste na strednú a neskôr aj vysokú školu. To všetko pre zlé kádrové posudky otca, ktorý sa stal pre normalizačný režim personou non grata a vo svojej tvorbe dostal stopku. Po tom, čo stroskotali jej plány o štúdiu umenia, odišla do Prahy, kde sa dostala do umeleckého prostredia undergroundu. Cez manželov Ivu a Mirka Vodrážkovcov, ktorí sa stali jej priateľmi, spoznala pražský disent aj underground. Pod nimi mal byt filozof Ivan Dubský, ktorý bol rovnako signatárom charty. Občas sa zastavila aj Oľga Havlová. Konali sa u nich bytové semináre, kde prednášali zakázaní akademici a filozofi, a tak sa aj ona dostala pod drobnohľad Štátnej bezpečnosti. Nevyhli sa jej výsluchy zo strany Štátnej bezpečnosti, hoci v tom čase pracovala ako vychovávateľka v družine. Raz za ňou prišli aj tam. „S tým, že dávam deťom nejaké západné materiály. Ale nič na mňa nemali. Učila som len výtvarnú výchovu a to bolo všetko," spomínala. Napriek tomu sa im podarila s Ivou Vodrážkovou malá revolta - napríklad s nálepkami proti režimu, ktoré rozlepovali po Prahe. Dominika Tatarku poznala už v trinástich rokoch a neskôr ho navštevovala - bolo to v čase, keď bol pre režim už zaznávaným spisovateľom. Aj on patril k prvým signatárom Charty77. Ona sama Chartu podpísala v roku 1984, keď mala 25 rokov - a dostala sa k nej cez Danu Nemcovú. Vznikal vtedy dodatok, ktorý sa týkal detí, ktoré nemôžu študovať alebo sa uplatniť pre zlé kádrové posudky rodičov. Aj ona to dôverne poznala. „Ja som sa nebála, nemyslela som na to, že môžem mať problémy. Hovorila som si, že môžu mi zobrať všetko, ale dušu mi nevezmú," spomínala. Oplatilo sa nebáť. S úsmevom hovorí, že sa krátko po podpise Charty 77 paradoxne dostala na vysokú školu v zahraničí. „Bolo to obdobie takého romantizmu. Všetci alebo takmer všetci sme nenávideli ten režim. Bol tu spoločný nepriateľ. Dnes je to skôr doba donquichotovského boja proti veterným mlynom," hovorila. S výtvarníčkou Kyrou Matuštík sme sa stretla moderátorka relácie Soňa Gyarfašová pri rozhovore dvakrát - v galérii Slovenského rozhlasu a tiež aj v Múzeu židovskej kultúry, kde vystavovala svoje sochy a výtvarné diela.

Príbeh manželov Komárovcov, ktorí podpísali Chartu 77 spoločne: Tí, ktorí štípali režim V našom cykle Po stopách pamäti sa vraciame k príbehom signatárov Charty 77 zo Slovenska a tentokrát Vám prinášame dva životné príbehy, ktoré sú prepojené. Mária a Vladimír boli totiž mladí manželia, ktorí sa ju rozhodli podpísať spoločne. "Veľa práce si tí eštebáci nedali. A tak signálny zväzok, ktorý na nás viedli, pomenovali Osa. Asi sme ich vtedy veľmi štípali," pousmeje sa Vladimír Komár a pomaly prejde k rádiu, do ktorého vloží magnetofónovú pásku. Zo starej nahrávky sa ozve rozhodný a rázny ženský hlas. Reportáž, ktorá vznikla krátko po nežnej revolúcii. Hovorí o bývalých kádroch v justícii či silových zložkách, ktoré aj po zmene zostali. "Angažovali sme sa vo Výbore na ochranu nespravodlivo stíhaných, podpísali sme Chartu77, Několik vět aj iné dokumenty proti režimu," energicky hovorí žena, ktorá akoby chcela dať svojmu názoru relevanciu. Keď sa ozve hudba, Vladimír Komár starú magnetofónovú pásku vypína. Nepúšťa ju tak často. Teraz je však špeciálna príležitosť - po rokoch sa zasa k tomu celému vracia. Akoby to už ani nebola pravda. Tá stará magnetofónová páska je to málo, čo zostalo po jeho manželke Márii Komárovej. Zomrela v roku 2018. Ona bola novinárka, on lekár. Psychiater. Eštebáci prišli za ním párkrát a žiadali, aby internoval na psychiatrii "potížistov". Nepohodlné osoby, ktoré by narušili napríklad oslavy prvého mája. Odmietol. "Práve ona bola v mnohom, čo sme robili, hybnou silou," hovorí o manželke, ktorá posielala z komunistického Československa správy aj do Slobodky. Zdroj foto: Archív manželov Komárovcov - je z obdobia krátko po nežnej revolúcii, keď na košickom letisku takto vítali nového československého prezidenta a ich priateľa z disentu Václava Havla. Spolu podpísali v roku 1988 aj Chartu77 - na protest proti režimu. On z rodiny, ktorá v 50. rokoch prišla o svoj majetok, ona z rodiny komunistu. Ale čestného. "Kto mal cit pre spravodlivosť, musel sa ozvať," hovorí, kým znova číta zažltnuté listy papierov. "Bez nej som stratený," povie ospravedlňujúco bývalý psychiater Vladimír Komár, keď hľadá dokumenty, ktoré sa viažu k ich spoločnému príbehu. Mnohé nedokáže v rýchlosti nájsť. Manželka ako novinárka všetko poctivo archivovala, on nie je systematický ako ona. Objaví nakoniec knihu o dokumentoch Charty77 s podpisom a "srdečným venovaním priateľovi" od disidenta Stanislava Deváteho. S Prahou mali veľmi dobré vzťahy. Oni Chartu nakoniec podpisovali u jedného z jej autorov - Jiřího Hájka. "To viete, Mária bola diabetička, tie výsluchy a všetok ten stres sa jej podpísali aj na zdraví," hovorí nám. Výsluchy si zažili aj vtedy, keď držal hladovku po uväznení Václava Havla alebo keď podpísali petíciu moravských katolíkov. A keď písali prokuratúre na obranu jej autora Augustína Navrátila, ktorého režim internoval na psychiatrii. "Stávalo sa často, že psychiatriu režim zneužíval?" pýtali sme sa ho. "Snažil sa, o tom sa ale vlastne už nehovorí," dodával. Na Vladimíra Komára sme sa snažili získať kontakt dlhšie. Žije nenápadne na košickom sídlisku, nestojí o publicitu, slávu ani uznanie. Aj pri oslovení na rozhovor váhal. Na čo je to dobré? pýtal sa, no nakoniec predsa súhlasil. Z vývoja po roku 1989 je sklamaný. "Predstavy boli krajšie," dodáva. To, že chartu s manželkou podpísali, podľa vlastných slov nikdy neľutoval. "Oplatí sa byť v živote idealistom a ísť aj ťažšou cestou?" pýtala som sa ho. "Nejde o to, čo sa v živote oplatí. Ide o to, či niečomu veríte," hovorí. Viac o ich príbehu už v našej relácii Po stopách pamäti, ktorú pripravili Soňa Gyarfašová a Pavol Prelovský.